Pôvodným stavom je sloboda. Najprv sme mohli kráčať kam sme chceli, až potom niekto vymyslel zákazy a postavil ploty

Bude pre turistov väčšia sloboda pohybu?

Na Hikingu vyšiel zaujímavý podcast s poslankyňou Annou Zemanovou. Aj keď sa venuje najmä slovenskému turistickému značeniu, ktoré patrí k najlepším na svete, naše OZ zaujala skôr zmienka o liberalizácii pohybu v prírode.

Samozrejme, je logické, že by sa značenie malo chrániť, v dnešnej dobe nie je nič nezvyčajné, ak pri ťažbe dreva zmiznú aj značky. Vítame, že štátne orgány chápu užitočnosť pešej turistiky a vnímajú ju ako obecne prospešnú činnosť.

Je výborné, že sa spomína zásada, že každý turista sa v teréne pohybuje na vlastné riziko. Do diskusie by sme radi vniesli námet, že pre majiteľa/správcu pozemku, po ktorom vedie akákoľvek takáto trasa, by nemali vyplývať niektoré záväzky (spomeňme si, ako ŠL TANAPu trvali na uzatvorení turistického chodníka cez Zadné Meďodoly, lebo ŠOP im nedovolila zrúbať suché stromy a zámienka bola, že by tam mohlo dôjsť k úrazu a niekto by si mohol nárokovať škodu). Ak hovoríme o tom, že by mali majitelia pozemkov strpieť prechod turistických trás (keďže ide o verejný záujem), musíme ich potom oslobodiť od akéhokoľvek zbytočného bremena, t.j. nemôžeme požadovať, aby odstraňovali suché konáre a stromy, ani preberali akúkoľvek zodpovednosť za riziká, ktoré vyplývajú z prírodného prostredia. Úplne stačí, že musia strpieť pohyb ľudí, či istú mieru zošliapávania pôdneho krytu na chodníku a pod.

Sloboda pohybu v chránených územiach

Veľmi vítame zmienku o tom, že sa uvažuje o návrate k dávnejšiemu režimu, kedy bolo možné chodiť aj mimo značené chodníky a podľa vyjadrenia p. Zemanovej, ambícia je umožniť to až po 4. stupeň ochrany. Aj keď je jasné, že ochrana prírody si možno vyžiada dodatočné zakázané plochy, ktoré by mali slúžiť ako spojité refúgiá pre ohrozenú faunu, situácia sa otočí. Podľa tohto návrhu by už nebolo možné obmedzovať chôdzu v rozlohách našich národných parkov, ale dôjde k zásadnému prehodnoteniu dnešnej praxe. Vlastne ani 5. stupeň ochrany by nemusel byť automaticky bariérou pre turistu, lebo jeden z princípov zdravého rozumu hovorí, že treba rozlišovať. Ak je nejaká rezervácia vyhlásená primárne na ochranu stromov, akú škodu v nej spôsobí chodec, ktorý ich príde obdivovať?

Ak správy národných parkov vedia, že tu sú územia, kam sa napr. utiekajú veľké šelmy pred turistami, tak ich teda s príslušnou rezervou vyznačme a dohodnime sa, že tam ich nebudeme vyrušovať, ale princíp, pri ktorom sme z obrovských území automaticky a zovšeobecňujúco vylúčili človeka, by sa mal konečne zmeniť.

Sprevádzanie v horách

Vynikajúca správa je aj snaha o zrušenie monopolu Asociácie horských sprievodcov (viď dnešný zákon o Horskej službe), naše OZ sa zasadzuje o to, aby hlbšia regulácia existovala len u horských vodcov, ktorí vodia klientov v horolezeckom teréne, ale v chodeckom teréne by sme sa prihovárali za voľnú živnosť. Odstrániť čo najviac byrokratických bariér na ceste k prechodu k prírodnému turizmu, je jedna z najdôležitejších zásad, ak chceme namiesto rúbania lesov, ponúknuť miestnemu obyvateľstvu napr. zárobok v oblasti sprevádzania.

Pred čím však treba varovať, to je typická snaha štátnych inštitúcií komplikovať veci a najmä legislatívu. Čím menej posadnutosti všetko regulovať, tým ľahší život budú mať ľudia, ktorí to budú chcieť robiť. Najťažšie je získať si klientelu a dodať jej kvalitné služby, čo zas prinesie spokojné recenzie, nemusíme k tomu vymýšľať nejaký zložitý systém, ktorý sa bude snažiť vyradiť čo najviac záujemcov o toto remeslo.

Chýbajúca infraštruktúra a štátny moloch

Vo svete, najmä v tradičných oblastiach s veľmi rozvinutým mäkkým turizmom uvidíme na trasách lavičky, stoly pre občerstvenie a oddych, ale aj jednoduché bivakovacie búdy. Keďže naše hory sú väčšinou v niektorom stupni ochrany prírody, všimnite si, že bez zložitej byrokratickej procedúry nepostavíte ani len informačný panel, nieto ešte jednoduchú drevenú stavbu. Všelijaké tie územné konania, stavebné povolenia, vynímanie z pôdneho fondu, atď., to je ako za trest. 

Aby bolo jasno, my nehovoríme o komerčnom objekte, kde bude bufet, či dokonca horská chata, kde by niekto zarábal na nocľahu a točenom pive. Hovoríme o tom, že na diaľkových trasách by sa na výslovne štátnych pozemkoch mohli dobrovoľnícky postaviť najjednoduchšie útulne (najlepšie tradičné zruby), ktoré by slúžili širokej verejnosti. 

Kto sa niekedy zaoberal územným konaním, či stavebným povolením, ten už asi narazil na záludnosti §55 Stavebného zákona, kedy by za iných okolností celkom logicky stačilo takúto ľahkú stavu len nebyrokraticky ohlásiť, ale keďže podľa odseku (2) b) na pozemku nie je „hlavná stavba“, láskavo ráčte prejsť celou tortúrou povolení. Nám tu v rámci podpory turistiky chýba zjednodušený proces, pri ktorom by sa vo verejnom záujme mohli postaviť na pozemkoch vo vlastníctve SR (alebo štátneho podniku) drevené prístrešky do 25m2, bez pevných základov, ako dočasná stavba núdzového charakteru. Akákoľvek komerčná aktivita spojená s objektom by bola vylúčená a každý pokus o ňu, by viedol k odstráneniu stavby, hovoríme totiž výhradne o núdzovej bivakovacej búde pre viacdňové turistické prechody. Žiadna piecka, žiadne matrace, len strecha nad hlavou, kryt pred vetrom a vodorovná plocha na prespatie. V Škandinávii, ale aj v Alpách nájdete takýchto objektov plno. Ešte pred sto rokmi by partia chlapov prišla na nejaké vhodné miesto a bez všelijakých administratívnych prekážok by za predĺžený víkend taký zrub postavila.

Ak taký zrub postavili naši dedovia, my by sme to zvládli tiež

Ak si legislatívci myslia, že turistika je prospešná činnosť, mali by pouvažovať, ako oslobodiť turistickú verejnosť a umožniť jej postaviť si svojpomocne, za vlastné peniaze sieť bivakovacích búd na všetkých turistických magistrálach a hrebeňoch hôr. Potrebujeme len ústretové legislatívne kroky, pár metrov štvorcových pozemkov v horách a my sa už o ostatné postaráme.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Scroll to top