Začala sa renovácia salaša Obrubovanec

8. až 12. júla odštartovala renovácia salaša Obrubovanec na hrebeni Zákľuk. Zrealizovalo ju naše občianske združenie Sloboda pohybu ako svoju úplne prvú akciu zameranú na zlepšovanie turistickej infraštruktúry.

Keď naši podporovatelia prekročili svojimi príspevkami sumu 1.000 eúr, bolo jasné, že môžeme naplánovať termín brigády. Predpoveď počasia bola obstojná, tak sme dali celej akcii zelenú. (Na konci článku je video o renovácii).

Prihlásilo sa v rôznych termínoch od stredy do nedele osem ľudí, príjemný šok nastal v tom, že napokon vo väčšej či menšej miere prispelo k dielu až šestnásť (!) ľudí, teda raz toľko brigádnikov sa na Obrubovanci zjavilo celkom neohlásene.

Veľmi príjemná odozva nás čakala z obecného úradu Sihla, odkiaľ sme dostali reálnu podporu nielen v tom, že nám vybavili vjazd do lesa a povolenie na zaobstaranie materiálu (guľatina), ale nám aj pán starosta Ilčík doniesol v piatok fantastický guláš.

Pohľad od Sihly, salaš je na ľavom hornom konci veľkej lúky, ktorá je na fotke vzadu vpravo

Jedinou vážnou brzdou sa ukázalo, že náš miestny dodávateľ šindľov pohorel na celej čiare (ako to už býva, keď ich vyrába osobne šéf a je zavalený ďalšími aktivitami; okrem iného musel ratovať traktorom privaleného lesného robotníka, ktorý skončil dolámaný v nemocnici a na traktor musela byť povolaná ťažká technika). Nakoniec dodali len 400 šindľov, peniaze za chýbajúcu dodávku sme už dostali naspäť, teraz riešime, ako to urobíme ďalej.

Na miesto dorazil v stredu ako prvý Braňo (doniesol aj fajnový sortiment spojovacieho materiálu), keďže ja som s plne naloženým autom meškal niekoľko hodín, zatiaľ čistil bezprostredné okolie zrubu a začal riešiť zdroje guľatiny v okolí. Keď som dorazil, jednak sme začali vykladať náradie z auta a materiál (venoval som starý tatranský obklad). Spolu sme vyťali pár smriečkov a vyťahali guľatinu k zrubu. Podvečer sa pridal Tomáš A.

Vo štvrtok sa začali objavovať ďalší ľudia, neskôr napíšem podrobnejšiu správu, ale pre mňa bol najdôležitejším garantom pre technologické postupy Jakub Huba, ktorý opravuje drevenice už dlhé roky a ani si neviem predstaviť, ako by sme zvládli kladenie šindľov správnym spôsobom, keby tam nebol. Dvakrát prišiel pomôcť aj nestor slovenského ochranárstva Maňo Huba (Kubov otec), ktorý sa venoval záchrane ľudovej architektúry už hádam v sedemdesiatych rokoch.

Vo štvrtok bola na salaši asi najväčšia partia (odtiaľ je aj skupinové foto), najviac práce zabralo odstrojenie zrubu od starých šindľov (to sa ukázalo ako moje najhoršie rozhodnutie, lebo po jednej dodávke prísun šindľov “zamrzol”), odstránili sme aj rôzne nevkusné papundekle zo stien, či zadné horné ležovisko, keďže dosky boli pribité na úplne prehnitý trám. Vyhodili sme z podlahy ohnisko, vypratali hlinu z interiéru, keďže presahovala základové trámy, ktoré tým pádom odhnívali.

Urobilo sa strašné kvantum takej tej neviditeľnej roboty, ako je prekladanie vybúraného materiálu, dievčatá poukladali staré šindle do drevárne, kde sa pekne všetky zmestili. Chlapi vykopali poriadnu jamu na plánovanú latrínu, bolo treba vykosiť prístupové cesty, lebo tráva vyrástla do výšky stehien.

Odkopali sme hlinu od základov zrubu až po podkladové kamene, vytvorili vyspádované odtokové jarky, čím by sa mal podstatne spomaliť odhnívanie najnižších trámov, ale Jakub zistil, že ten pod severozápadnou stenou je v rohu pri vchode už komplet zhnitý a bude sa musieť vymeniť. Preto je celý zrub skrútený k jednému rohu a dvere sa už nedajú poriadne otvoriť.

Bolo treba povyťahovať klince po šindľoch a posilniť niektoré priečky, vyrobili sme aj držiak na šindle.

Vo štvrtok do nás bilo slnko už od skorého rána a bola skutočná horúčava. Nahotovili sme ďalšiu guľatinu, z lesa na kopci sme vybrali aj náhradu za ten odhnitý trám, všetko bolo treba odkôrniť obojručákmi. Začali sme vyrábať aj latrínu, čo bol najmä môj projekt, až sa mi smiali, že chcem vyhrať súťaž o najlepšiu drevostavbu, ale v podstate som to poňal ako workshop, na ktorom sme sa učili vyrábať čiastočne tesanú konštrukciu základného rámu a na ten sme pomocou dlabu a čapu upevnili stojky z guľatiny.

Partia našich “vodohospodárov” vykosila celý objekt prameňa, potom urobili nový bazén studničky s hrádzou, cez ktorú ide rúrka a zakryli ho strechou zo šindľov aj s novým nášľapným kameňom pre naberanie vody, na tento výtvor sme veľmi hrdí (v partii pri studničke bol predsa profesionálny hydrológ).

Okrem salaša sme venovali pozornosť aj blízkemu turistickému smerovníku, ten už úplne zmizol za konármi veľkého stromu, tak sme ho premiestnili na chodník.

Vymenili sme zhnitý nosník a obnovili ležisko nad malou miestnosťou v zadnej časti zrubu.

V sobotu sa partia už výrazne zmenšila, pokračovali sme v hlobení rámu latríny a Kubo ešte dával zvyšné šindle tak, aby sme sa vedeli ako tak ukryť pred nadchádzajúcim dažďom. Ten aj neskôr popoludní naozaj dorazil za poriadneho rachotu hromov a lialo takmer celú noc.

V nedeľu prišli na pomoc ešte manželia Lenka a Jakub, ja som vybavil veľkú plachtu a vydal sa po ňu do Lomu nad Rimavicou, aby sme ju popoludní natiahli na strechu, kde bude čakať dovtedy kým nebudeme mať zvyšné šindle. Na záver sme z väčšej časti dokončili obklad latríny a jej provizórne zastrešenie, nevyrobili sme len dvere, lebo sme nemali správne pánty, nabudúce to však už ľahko dokončíme.

Ako tak sme upratali, viezol som odtiaľ potom pomerne veľa všelijakého odpadu, ktorý sme aj vykopali zo zeme pri odhadzovaní hliny od základov. Pri nakladaní do auta som už únavou ledva šuchtal nohami a to som toho až tak veľa neurobil, keď si spomeniem ako taký Braňo dokázal v piatok odkôrňovať guľatinu v tom najväčšom úpeku, mňa by hádam museli odviezť sanitkou.

Celá akcia prebehla vo výbornej, ba až veselej atmosfére, ani raz nebolo “dusno”, skvele motivovaných ľudí nebolo treba do ničoho naháňať a buď si našli nejakú robotu aj sami, alebo si ju prišli vypýtať a bez reptania zvládli čokoľvek. Veľa sme sa nasmiali a som presvedčený, že každý účastník si odnáša len tie najlepšie zážitky.

Myslím, že mnohí ocenili, že mohli robiť s pílkou, dlátom, či hoblíkom, veľa sme sa tam naučili; práca s drevom je všeobecne priam terapeutická záležitosť.

Vidieť toľko nadšených ľudí robiť niečo užitočné v prospech úplne anonymnej turistickej verejnosti, to bolo miestami až dojímavé. Na to budeme viacerí myslieť, keď by nás chcel ktosi presviedčať, že svet sa stal sebeckým a cynickým miestom. Táto partia dokázala, že pre dobrú vec sa vieme spojiť a pustiť sa do práce.

Čo je hotové a čo ešte treba urobiť si môžete pozrieť na tomto linku: https://slobodapohybu.sk/salas-obrubovanec/

_____________________

Keď budeme mať vyrobené šindle, zvyšok práce by sme už mohli zvládnuť za dva dni aj s menej ako poltuctom ľudí.

Myslím, že veľa ľudí bude zaujímať aj fakt, že okrem pokrytia strechy šindľami, bude na programe tesanie trámu, aby sme ho s pomocou heverov vedeli vsadiť namiesto toho odhnitého. Až budeme vedieť dátum, okamžite to zverejníme. Po skončení prác bude zverejnená veľká obrazová galéria a video.

Hlboko sa skláňam a ďakujem finančným prispievateľom, ale tentokrát už aj ľuďom, čo pridali ruku k dielu: Braňo, Tomáš A., Peter, Kubo H., Kristína, Laco, Maňo, Pali O., Nina, Martin, Tomáš T., Hela, Jano, Kubo R. a Lenka!

Pali Timko
za OZ Sloboda pohybu