Pôvodným stavom je sloboda. Najprv sme mohli kráčať kam sme chceli, až potom niekto vymyslel zákazy a postavil ploty

Renovácia salaša Obrubovanec dokončená

21.-23. augusta sme dokončili renováciu salaša (tu nájdete reportáž z prvej brigády), na akcii sa zúčastnilo 15 ľudí. Spravili sme všetky podstatné roboty a zostali nám len niektoré drobnosti, ktoré zvládneme v rámci bežnej údržby v budúcnosti. Salaš už slúži turistickej verejnosti a je veľmi príjemnou zastávkou na Rudnej magistrále.

K článku si môžete pozrieť rozsiahlu fotoreportáž v tejto galérii.

Všetko začalo v piatok ráno na stanici v Senci, kde som vyzdvihol Kuba Hubu a odtiaľ sme sa presunuli do Podlavíc, kde sme nakladali šindle u výrobcu. Časť sme dali do mojej štvorkolky, väčšinu odviezol Braňo na svojej malej dodávke, dorazila aj Hela, ktorú už minule nesmierne nadchlo natĺkanie šindľov.

Trochu zmätkov sme zažili pri zháňaní kľúča od závory, ale potom nám na lesnej správe povedali, že nebude zamknutá, vedia o nás a nikto nám nebude robiť problémy. V lese bolo viac mokro ako minule, ale so zamknutými diferenciálmi sa dalo prejsť. Všetko z auta sme vyložili, a keď som sa už zberal, že sa otočím po zvyšné šindle, na lúke sa objavil Milo, ktorý doviezol na svojom veľkom terénnom pickupe zvyšné šindle a hever na dvíhanie zrubu.

Okolo obeda sa objavil aj so synom Svaťo Štěpánek, s ktorým som strávil nejaký čas v družnej debate. Keby ste mohli vidieť jeho oči, keď s láskou rozprával o slovenských horách, o túrach ktoré od mladosti u nás pochodil, to bola zmes nadšenia, zamilovanosti a odovzdaného srdca domovine, mne sa až tisli slzy do očí a pochopil som, prečo je Svaťo náš najväčší sponzor. Škoda, že som s ním nemohol stráviť viac času, jeho zážitkami a diskusiami o prejdených túrach by sa dali stráviť dlhé hodiny.

Bez veľkého rozpakovania sme sa pustili do práce, najprv bolo treba zvesiť plachtu, ktorá dával salašu mondrianovský flair, potom už Hela natĺkala šindle ako o život, keďže ďalší deň bola na svadbe svojho krstného syna, aj sme ju presviedčali, aby to zrušila, ale nedala si povedať.

S Braňom sme išli vypíliť malé smreky hlbšie do lesa, potrebovali sme totiž urobiť rebrík, dostatočne dlhý, aby sa aj z údolnej strany dalo dosiahnuť horný okraj strechy, keďže zhruba o rok budeme šindle natierať a to by sme už radi urobili bez nutnosti jazdiť s autom k salašu (museli by sme doniesť totiž dlhý skladací hliníkový rebrík). 

Postupne prichádzali aj známe tváre, prišla Nina, aj nový brigádnik Miloš, neskôr podvečer Lenka s Kubom a Chodec. 

Sobota sa niesla v znamení dokončovania šindľovania, ale pribudla aj vysoko zaujímavá odborná dreveničiarska činnosť – výmena zakladovej hrady na severnej stene salaša. Kmeň sme si nahotovali už minule, za pár týždňov už stihol chytiť sivú patinu.

Najprv bolo treba nadvihnúť severozápadný roh zrubu, čo sme dosiahli stiahnutím brvien gurtňami a následne podložením vystupujúceho trámu heverom o nosnosti niekoľko ton. Taký výstupok nájdete prakticky na každej tradičnej drevenici, až doteraz som však o tejto jeho funkcii netušil. Všetko to riadil Kubo Huba, ktorý bol v tomto hlavným odborným garantom. Keď sme nadvihli jeden roh, podložili sme trámy kameňmi a podujali sme sa dvíhať severovýchodný roh, až potom sa dalo prehnité brvno vytiahnuť von.

Na novú guľatinu bolo treba preniesť presnú geometriu rybinových zámkov, aby sa dal zrub opäť spustiť na základové brvno a všetko do seba pekne zapadlo. Zámky napokon vydlabal najmä Martin, ktorý bol aj na prvej brigáde a opäť si nenechal ujsť príležitosť zúčastniť sa.

Chalani vyrábali schodíky na palandy, pretože tie pôvodné boli veľmi chatrné a bolo by otázkou času, kedy by sa pod niekým prelomili. Vyrobili aj ten dlhočizný rebrík na strechu, ktorý sa ukázal byť ukrutne ťažký, keďže bol urobený z čerstvo zoťatého stromu a drevo ešte bude musieť vyschnúť. 

Z interiéru sme zlikvidovali železné obklady steny, ktoré slúžili ako ochrana pred ohňom (v salaši robili oheň aj kvôli tomu, aby mohli údiť syr). Bolo potrebné ešte odhrabať zvyšnú hlinu od základov a doplniť miesto kameňmi. Tu pomohli neohlásení brigádnici z Brezna – Marek a Matej, ktorí doniesli dva kartóny piva a hneď sme ich zapojili do výkopov a vláčenia kameňov z blízkeho lesa. 

Nina pokročila vo vodohospodárskych prácach a pod studničkou vytvorila malú tôň, kde sa dá buď poumývať, alebo ju využiť na chladenie nápojov.

Po kolektívnom úsilí sa na viac pokusov podarilo spustiť konštrukciu zrubu na nové základové brvno, jeho lôžko sme zas vylepšili novými kameňmi. 

Milo doniesol na elektrickom bicykli kotlík a aj suroviny pre guláš, jeho výrobu sme zverili genderovo nevyvážene a s ohľadom na prežité rodové stereotypy dievčatám a myslím, že sme aj dobre urobili, lebo bol výborný. 

Dokončovali sme aj latrínu, zmajstroval som dvere, ktoré sme následne zavesili na pánty, dokonca sme tam dali aj haspru, aby si človek mohol dopriať aj kúštik súkromia, nabili sme aj šindle na strechu. (Braňo, ktorý sa neformálne ujal správcovstva, latrínu o niečo neskôr aj namoril).

Podvečer už začínalo byť zjavné, že šindľov nebude dosť, tak opäť som naštartoval motorového tátoša a išli sme s Milom na jeho usadlosť v Sihle, kde sme načreli do jeho zásoby šindľov. Keď sme dorazili naspäť, uvideli sme Kuba s rúškom na tvári, tak sme si mysleli, že to je nejaká recesia, ale potom sme zistili, že sa začali rojiť mravce a bolo ich tak veľa, že sa prakticky nedalo dýchať. Keďže sme nemali nijaký skafander, napokon musel zo strechy utiecť a tých zopár zvyšných šindľov už muselo počkať na nedeľu.

Ja som spal pod tarpom vedľa ohňa a mravce vo väčšom množstve som si všimol už prvú noc, ale zo soboty na nedeľu som ich mal na prístrešku tisíce. Najhoršie bolo, že tú noc už začali liezť aj na moje ležovisko. Celú noc som ich vytriasal zo spacáku a z vankúša, mravec má veľmi tvrdé telo dá sa zabiť len dôsledným rozdrvením medzi prstami, najsilnejší útok na mňa podnikol jeden zanovitý jedinec pod pazuchou, ktorého som v tme nevedel chytiť a to už naozaj bolelo. Vôbec som sa nevyspal, ráno som mal na sebe vari 300 štípancov.

Miloš spal v salaši, toho nechali mravce na pokoji, časť partie spala v stanoch na rovnej ploche pri turistickom smerovníku a zvyšok u Mila na chalupe v Sihle, keďže Nina odchádzala ráno na splav Hrona a posledným autobusom prišla Kristína. 

V nedeľu prišiel na chvíľu silný dážď, ukryli sme sa pod strechu a zrazu sa objavili kvapky. Kubo ako starý dreveničiar povedal, že to je bežné a potvrdili sa aj jeho slová, že po pár minútach dažďa šindle napučia a štrbiny sa začnú zatvárať. Niektoré šindle však predsa len bolo treba vymeniť, keď napr. vypadol suk, alebo došlo pri klincovaní k jeho rozštiepeniu. 

Keď prestávalo pršať, Kubo víťazoslávne doložil aj posledné šindle a strecha bola hotová.

Dorobili sme v interiéri aj ďalšiu pričňu na spanie, vyrobili opäť lavičku na priedomí.

Opálili sme zvyšok smrekového kmeňa, aby tak rýchlo nepodľahol skaze a vytvorili sme klát na kálanie vedľa ohniska. Prehĺbili sme odvodňovacie jarky, odtok sme vyložili kameňmi, vylepšili sme sedenie okolo ohniska a poupratovali okolie. 

Zvyšok nepoužiteľného dreva sme napílili ako palivo, vyzametali interiér, nechali v salaši návštevnú knihu.

Popoludní sme sa zbalili, odviezli ešte prebytočné šindle späť k Milovi a s výbornými pocitmi vyrazili domov. 

Veľká vďaka všetkým, čo prispeli finančne na opravu, aj druhej partii, ktorá prišla pridať ruku k dielu: Jakub H, Braňo, Hela, Nina, Milo, Miloš, Jakub R., Lenka, Chodec, Martin, Matej, Marek a Kristína.

Špeciálne ďakujem ešte Braňovi, ktorý pravidelne chodí na Obrubovanec a o salaš sa začal starať a priebežne tam ešte veci vylepšuje.

Celá táto akcia na Obrubovanci bola špeciálna ešte v jednej veci – žijeme v dobe, kedy národu už tak trochu vymývajú mozog rečami o tom, ako je práca “nutné zlo”, kedy veľa ľudí len úpenlivo “čaká na piatok” a tu zrazu prišli ľudia ktorých nebolo treba nútiť pracovať, ktorí si buď sami vybrali niečo z dlhého zoznamu úloh, alebo stačilo ich raz požiadať, aby niečo urobili a oni sa okamžite pustili do roboty. Nikto sa nesťažoval, každý niečím prispel, niektorí dokonca podporili tento projekt finančne a ešte si to aj prišli odrobiť. Za seba musím povedať, že toto všetko bolo silným a veľmi povzbudivým zážitkom. Bola to radosť organizovať, od začiatku, až do konca.

PS: Po dokončení salaša sme začali dostávať komentáre plné chvály, napr. OZ Vydra napísalo na svou facebookovú stránku: 

Takmer každý účastník našich letných táborov videl v akom stave je obľubené miesto turistov na neďalekom Obrubovanci. Salaš je dôležitým útočišťom pre turistov, ktorý prechádzajú Rudnou magistrálou po hrebeni Veporských vrchov.

A my sa preto chceme poďakovať touto cestou dobrovoľníkom z OZ Sloboda pohybu za ukážkovú renováciu. Veľký lajk získavajú za obnovu pôvodnej drevenej šindľovej strechy a aj za úpravu okolia! 

Príjemným prekvapením je aj fakt, že vďační turisti, ktorí nocujú na Obrubovanci, nám odvtedy posielajú príspevky “za nocľah”, medzi 5 do 50€ za noc, čo vítame, lebo jednak nám to pomôže pri údržbe a jednak máme v pláne renovovať aj ďalšie objekty pre turistov.

PS2: Z renovácie mám veľa nafilmovaného materiálu, čo bude veľká robota to postrihať, ale postupne to zverejním, ak si to nechcete nechať ujsť, sledujte náš blog, tam budem tie videá zverejňovať.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Scroll to top