V účeloch nášho OZ sa zmieňujeme aj o ochrane vzácnych biotopov, ktoré sú súčasťou tradičnej vidieckej krajiny – ide o lúky, na ktorých sa stáročia páslo a kosilo a tak vznikla špecifická kvetena. V protiklade s tým, že v pralesných zvyškoch a ich okolí presadzujeme bezzásahový režim, takéto biotopy bez kosenia zarastú náletovými drevinami a preto ich treba udržiavať kosením a v ideálnom prípade aj extenzívnym pasením.
Z toho dôvodu som si nielen zadovážil vybavenie, ale dokonca som v lete absolvoval kurz tradičného kosenia, ktorý organizovala Hontianska kosecká škola. To si asi všimla Soňa Mäkká z redakcie Hiking.sk a pozvala ma na kosenie poniklecovej lúky na Mackovom boku pri Slovenskej Ľupči. Nakoniec sme tam boli za Hiking autorov štyria. Soňa napísala výbornú reportáž z akcie, kde sa toho dozviete viac.
Po príchode na miesto ma prekvapilo, že som jediný s klasickou kosou, zvyšní kosci používali krovinorezy, ostatní brigádnici zas hrabali.
Treba úprimne priznať, že ako začiatočník som až tak veľkú plochu nepokosil, jednak som pupkatý starý foter a kombinujem to so slabou kondičkou. Najprv som kosil s „rakúšankou“, ale na šľahúňoch dubových výhonkov sa fajne naklepané ostrie rýchlo poohýbalo, tak som prešiel na kosu sovietskej výroby, ktorá je hádam vyrobená ešte z prebytkových pancierov tankov T-34.
Bohužiaľ, pred obedom som musel z akcie pre úmrtie v rodine predčasne odísť, tak sa mi ani neušlo z guláša, ktorý tam fajne rozvoniaval, ale ľudí bolo našťastie dosť a prácu dokončili. Na jar si nedám ujsť príležitosť a poniklece si pôjdem pozrieť.
Isto to nie je posledná akcia tohto druhu, v merku mám zvlášť Krivoklátske lúky, isto bude príležitosť zdokonaľovať sa v koseckom umení.
Dodatok v apríli 2021: kosenie malo skutočne zmysel, na jar sa objavili poniklece v plnej kráse a utešenom množstve.
