Chceme presadiť právo chodca kráčať kamkoľvek v prírode, výnimkou sú len prípady, kedy môže napr. zošliapať vzácne rastliny, vyrušiť vzácneho živočícha (napr. zachladnutie znášky vtákov) a pod., takéto obmedzenia môžu byť len časovo obmedzené, maloplošné, podľa reálnej potreby daných prírodnín.
Tým nie je povedané, že by nemali vzniknúť aj pomerne veľké refúgiá vyhradené len pre prírodu (zvlášť to platí pre územia s veľkým náporom turistov ako sú Vysoké Tatry, časti Nízkych Tatier a oboch Fatier).
Maloplošné územia s vysokým stupňom ochrany (4. a 5.) majú vo svojom štatúte často nič nehovoriace vyjadrenia – „ochrana vzácnych biocenóz“, čo nijako nemotivuje človeka k tomu, aby tie zákazy dodržiaval. Úplne inak to je v prípade, keď sa dozvieme, že na lúke kvitnú na jar vzácne kvety, ktoré sa však neskôr úplne stiahnu do cibuliek; alebo ak vieme, že od marca si na týchto skalách buduje hniezdo vzácny dravec, ktorý potrebuje pokoj až do vyvedenia mláďat, čo je najneskôr v júni a potom už prítomnosť človeka ničomu neškodí.
Domnievame sa, že ochrana prírody by mala byť postavená na konkrétnom období v roku a na režime v území, ktorý vyplýva z toho, čo je predmetom ochrany. Ak je napr. na danom mieste najväčšou vzácnosťou dubový prales rastúci na chudobnom skalnatom podloží, potom ho logicky chceme chrániť pred motorovými pílami, ale nedáva zmysel, aby sa tam nemohol prejsť peší turista.
Ešte viac to začne byť jasné v okamihu, keď si urobíme prieskum o preferenciách turistov. Zistíme, že drvivá väčšina ľudí bude aj tak využívať skôr značené trasy, jednak kvôli pohodliu a tiež pre neschopnosť priemerného človeka navigovať v takom prostredí. Predieranie sa krovinami, či terénom bez chodníkov je väčšinou vyhradené len pre malú skupinku nadšencov, alebo potom hovoríme o hubároch, čo je však úplne iná kasta ľudí.
Väčšina ľudí sa necíti komfortne na miestach, ako je na obrázku hore, teda pralesu podobný svah Ponickej Bukoviny na Poľane, okrem náznaku zvieracej prte tu nebol žiadny chodník.
Ak by sa uvoľnil režim, možno by to dočasne vyvolalo nárast návštevnosti doteraz „zakázaných miest“, ale časom by sa to dostalo opäť do normálu.
A ruku na srdce – ak budete hovoriť s nadšencami pohybu v divočine, dozviete sa, že už dnes praktizujú takýto pohyb, len o tom nikde nepovedia a dvakrát si rozmyslia, či budú takéto dobrodružstvá propagovať.
Je pravdepodobné, že najväčšia polemika by sa strhla okolo Vysokých Tatier a veľmi problematické sú aj niektoré ďalšie atraktívne lokality – Vrátna dolina, okolie Chopku či Donovalov. Asi by sa patrilo dodať, že pod „kráčaním“ chápeme aj stúpanie na pásoch, či už na skialpových lyžiach, alebo backcountry bežkách, lebo privatizácia svahov na zjazdovky, cez ktoré často aj vedú turistické chodníky, nie je práve ľudomilná činnosť.
Na čo však chceme poukázať, že cesta spočíva práve v tom, aby sa milovníci prírody čo najviac rozliezli po rôznych horstvách a regiónoch, aby dostala podporu aj infraštruktúra v zdanlivo menej atraktívnych oblastiach. Aby bol turista nielen čo najslobodnejší, ale aby sme ho lákali vyraziť na túru.