U nás sa väčšinou dočítate o záchrane zrubov a útulní, o kresaní dreva a natĺkaní šindľov, ale v našom príbehu je ešte jeden aspekt, o ktorom doteraz veľmi nebola reč.
Po prvých rokoch existencie združenia si uvedomujem, že našu činnosť veľmi ovplyvňuje, či sa vieme dostať k objektu, ktorý chceme opraviť. Sú s tým spojené dobrodružstvá, o ktorých väčšina ľudí nič netuší. Ten problém je väčší, ako by sa zdalo a s vďačnosťou musím povedať, že až vďaka veľkej podpore bežcov z Kamzík 1000+ a Jana Piroščáka, sa nám podarilo vyriešiť náš najväčší logistický problém.
Ale poďme poporiadku, ako sme sa dostali až sem.
Zastavenie prvé – Obrubovanec
Naša úplne prvá akcia ma postavila prvýkrát pred nutnosť doviezť rôznu výbavu k salašu, zohnali sme kľúče od rampy a povolenie vjazdu, ale vrásky mi robilo jedno miesto na lesnej ceste, kde voda vyhĺbila hlboký rigol. Mal som k dispozícii zapožičané mestské SUV (Nissan X-Trail), ktoré sa napokon ukázalo ako omnoho odolnejšie, ako by som si kedy myslel, ale na tomto jednom mieste sa jedno koleso dostávalo do vzduchu a ešte väčšie dobrodružstvo predstavovala cesta naspäť, lebo tam to bolo treba prejsť opačným smerom do strmého kopca. Hurá, zvládli sme to, odfúkol som si, sebavedomie trochu narástlo.
Zastavenie druhé – senníky pod Krstou horou
Na Roveň, kde sme sa vybrali opraviť prastaré liptovské štály, vedie lesná cesta s niekoľkými drsnejšími úsekmi. Aj keď som mohol zapnúť štvorkolku a zamknúť diferenciál, úzke úvozy s kamenistým terénom spôsobili, že som tam chodil so zaťatými zubami. Špeciálne jedno miesto je nezabudnuteľné, lebo auto sa prehupne cez horizont a kapota úplne zakrýva výhľad na ďalšiu cestu. Nemal som k dispozícii žiadne špeciálne pneumatiky, len tie bežné, určené na pohodlnú jazdu po diaľnici. Najhoršie na tých strmých kamenistých cestách je, že ak ti nemá zdochnúť motor, musíš držať otáčky a aj keď to je na jednotke, na ten terén to je v predsa len privysoká rýchlosť. Treba bleskovo čítať terén, aby som neprerazil bočnicu pneumatiky.
Dobrodružstvo ešte zosilnelo, keď sme išli hore po poriadnych lejakoch, po cestách stekali potoky vody, šmýkalo to, ale nejako sme to zvládli.
Zastavenie tretie – Šiprúň
Už pri úvodnom prieskume, keď sme išli hore peši, som si na trase všimol jedno strmé miesto, ktoré by som ako cyklista nazval “rock garden” a zhodou okolností tam práve vtedy cestou nadol išla partia bajkerov a niektorí z nich radšej bicykle tlačili peši.
Ďalšie zapeklité miesto bol “vracák” – serpentína na mieste, kde začínajú lúky, tam je veľmi úzko, nedá sa príliš nadbehnúť, lebo za krajom cesty je dosť strmý zráz a smerom nahor je menší skalný prah. Niektorí brigádnici sa tadiaľ viezli iba raz a potom už dôrazne žiadali, že pred tou zákrutou chcú vystúpiť a pôjdu peši.
Najprv som nechával auto na ceste nad kolibou, ale potom som sa odhodlal a zišiel som až k nej, so závisťou som pozeral na rôznych dobrovoľníkov, ktorí tam prichádzali s autami s redukciami a poriadnymi pneumatikami. Ja som mal problém vyhrabať sa tou lúkou na cestu, stačila už len rosa a auto tam miestami bezmocne hrabalo.
Najšialenejší zážitok som zažil, keď sme na jeseň dokončovali strechu, prišiel studený front, dážď bil celú noc a len ráno na chvíľu ustal, chytro sme dokončili, čo sa dalo a pod ťažkými kvapkami sme doslova utekali domov. Jazda lúkou na cestu bola len pre skutočne silné povahy, motor reval, mňa šmýkalo a zachránil som sa len jazdou cik-cak a akýmsi traverzom šikmo na cestu. Spolujazdci pri spomínanom vracáku radšej vystúpili a ja som im povedal, že ich naložím až po pár kilometroch, keď prekonám kopec Vtáčnik. Na jednom mieste je v strede cesty balvan, inokedy sa dá opatrne obísť, ale v bahne tam kolesá zošmyknú do koľají a kameň mi zošúveril kryt výfuku a takmer odrazil ťažné. Najhoršie miesto bol tentokrát nenápadný hrebienok s bahnito-trávnatým povrchom, kde sa ide po šikmej ploche, kde hrozí, že ustrelia kolesá a auto sa bokom zošmykne najmenej stometrovoým strmým svahom s vyrúbaným lesom, kde by zastavilo až úplne dolu. Autíčko som držal na ceste silou vôle a zaprisahával som sa, že musíme zohnať pravé terénne auto s redukčnou prevodovkou a poriadnymi pneumatikami do bahna.
_______________
Dalo by sa napísať aj viac zážitkov, ale to najdôležitejšie je, že v pláne máme opravu aj takých objektov, kde sa už bez poriadneho terénneho auta nedá vyjsť. Dosť mi to vŕtalo v hlave, a keď už som uvažoval, že budeme musieť vyhlásiť zbierku, zrazu prišla záchrana, asi ako keď v starých westernoch prišla spoza kopca v rozhodujúcej chvíli kavaléria.
Naša kavaléria je Kamzík 1000+ a jeho bežci, ktorí sa zbierajú cez “kilometrovné” na dobročinné aktivity, okrem nás je to Cesta von a Kilometre pre Ukrajinu.
Keď nám po roku poslali 3.700 eúr, mohli sme sa konečne poriadne za niečím rozhliadnuť. Je jasné, že prichádza do úvahy iba staršie vozidlo, obzerali sme ich niekoľko, podmienkou bolo, že to má byť nefalšovaný tereňák s pevným (nezhrdzaveným) rámom a štvorkolka s redukciou. Chceli sme čo najjednoduchší a tým aj spoľahlivý motor, radšej menšie a obratné auto, aby sa dalo otočiť aj na zvážnici. Mechanici nám ho pomohli vybrať a potvrdili, že na svoj vek je vo výbornej kondícii.
Zoznámte sa, to je naša terénkoza Jimny, dar od Kamzík 1000+ a jeho bežcov. Vyjadrujeme obrovskú vďaku a obdiv za ich veľkorysosť!
